"...ponorte sa do tohto Oceánu, v ktorého hĺbkách sa
ukrýjú perly múdrosti a rozmluvy..."
Bahá’u’lláh
Hľadanie
Rozšírené hľadanie

Kategória
  Bahá'í
   Bahá'í štúdia
   Bahá'í-základné texty
   Kompilácie
 

Sedem údolí a Štyri údolia


Sedem údolí a Štyri údolia

Bahá’u’lláh

© Nakladatelství Bahá’í, spol. s r. o. 1994


ISBN 80-85478-13-7

ÚVOD

Viera Bahá’í vznikla v Šíráze, v Perzii v noci 23. mája 1844. ‘Alí Mohamed, Mohamedov potomok, ohromil svojho mladého hosťa Mullá Husayna prehlásením, že je Poslom Božím. Prijal meno Báb (perz. Brána). Podobne ako Ján Krstiteľ pokladal sa za predchodcu niekoho, kto je väčší ako on sám. Navyše tvrdil, že je nezávislým prorokom s právomocou menit existujúce náboženské praktiky, zjavovať modlitby a zákony. Jeho posolstvo bude zatienené príchodom toho, “koho Boh zjaví”.
Báb sa narodil 20. októbra 1819 v perzskom Šíráze, v meste básnikov Háfiza a Sá’dího. Už ako dieťa prekvapoval učiteľov svojou dobrotou a veľkou inteligenciou. Neskôr sa jeho zmysel pre poctivosť a spravodlivosť stal meradlom v kupeckej obci.
Roky bezprostredne po Bábovom prehlásení boli veľmi búrlivé. Krutí fanatici a nevedomí moslimovia zavraždili v jedinom roku 4.000 nasledovníkov jeho Veci. Jeho prvý nasledovník bol zastrelený do chrbta. Jeho najväčšieho žiaka Quddúsa rozštvrtili verejne na námestí v Bábule. Táhirih, najskvelejšia z Bábových nasledovníčok, neohrozene kričala na svojich väzniteľov: “Môžete ma kedykoľvek zabiť, ale nemôžete zastaviť emancipáciu žien.”
Medzi množstvom Bábových kníh, z ktorých niektoré napísal ako väzeň v horách Azerbajdžánu, sú najvýznamnejšie perzský Baján a arabský Baján. A.L.M. Nicolas, toho času francúzsky konzul v Tabríze, bol fascinovaný životom a učením proroka zo Šírázu, a ako prvý preložil spomenuté dve diela do francúzštiny.
Báb obetoval svoj život v mene lásky k Bahá’u’lláhovi, k Nádhere a Sláve Božej. K jeho dramatickému umučeniu došlo 9. júla 1850 vo vetrom ošľahaných chatrčiach námestia v Tabríze.

2.
Centrálnou postavou druhého obdobia Bahá’í histórie bol Bahá’u’lláh, ktorého príchod predpovedal Báb. Narodil sa 12. novembra 1817 v Teheráne, v Perzii. Dostal meno Husayn ‘Alí, a neskôr prijal titul Bahá’u’lláh, čo znamená “Sláva Božia”.
Husayn ‘Alí pochádzal zo vznešenej, váženej a bohatej rodiny. Kariéra v štátnych službách mu bola otvorená dokorán, ale on sa nezaujímal o politiku. Jeho Kráľovstvo nebolo z tohto sveta. Odvrátiac sa od života v prepychu, skoro sa postavil za Bábovu vec. Vedel, že toto rozhodnutie ho pripraví o majetok a pripraví jeho milovaným a jeho samému iba prenasledovanie a trápenie. Rana prišla v auguste 1852, keď bol uväznený v tzv. „Čiernej jame“ hlavného mesta Perzie. V tejto podzemnej kobke bol obklopený zlodejmi a vrahmi. Ťažké reťaze sa mu zarezávali do mäsa. A uprostred hrôzy, zúfalstva a temnoty tohto miesta sa zrodilo Bahá’u’lláhovo Zjavenie. Najväčší Duch sa mu zjavil vo sne a zo všetkých strán bolo počuť hlas: „Vskutku, nechám Ťa zvíťaziť Tebou samým a Tvojím perom. Nermúť sa pre to, čo Ťa postihlo a ani nemaj strach, lebo si v bezpečí. Čoskoro Boh vyzdvihne poklady zeme – ľudí, ktorí prídu na pomoc v Tvojom mene, čím Boh oživil srdcia tých, čo Ho spoznali.”



V januári 1853 bol Bahá’u’lláh vyhnaný aj s rodinou z Perzie. Za miesto svojho exilu si zvolil Bagdad. Cestu vykonali uprostred zimy a viedla krivoľakými chodníkmi cez hrebene Kirmanšáhskeho pohoria, západne od mesta na Tigrise. Z roka na rok Bahá’u’lláhova popularita rástla, a myšlienkoví vodcovia sa spontánne zhromažďovali okolo neho na brehu rieky, aby načúvali jeho názorom.
Prechádzal sa po nábreží Tigrisu, niekedy si odpočinul v mešite, ktorá tam doteraz stojí ako svedok. Napísal Skryté slová, pôvabné verše, ktoré zahŕňajú v kocke podstatu náboženstva. Jeho najdôležitejšie dielo z Bagdadských čias je Kniha istoty. Zaoberá sa teóriu postupného zjavovania, podľa ktorej proroci odhaľujú učenia ľudstvu postupne, podľa jeho potrieb a schopnosti chápať. Jeho vplyv rástol a zosilnel viac, ako by si to želali vládcovia Perzie a Turecka, a preto rozhodli poslať ho ešte ďalej za hranicu domoviny.
22. apríla 1863 opustil dom, prešiel Tigris a postavil svoj stan v záhrade, ktorú pomenoval záhradou Ridvánu alebo Rajskou záhradou. Tu prehlásil pred svojimi dôvernými priateľmi, že je Prejavom Boha, zoslaným na zem, aby ustanovil dlho sľubované kráľovstvo spravodlivosti.
Vyhnanstvo pokračovalo v Konštantinopole a Adrianopole, kde Bahá’u’lláh vyhlásil svoje Poslanie verejne. V Adrianopoli v roku 1863 zjavil Tabuľu kráľov (Súriy-i-Mulúk), v ktorej varuje vládcov východu a západu, že neposlušnosť k Bohu bude viesť k ich pádu.
Nakonec ho vyhnali do starobylej väznice v Akkre v Palestíně. Vo Svätej zemi napísal Kitáb-I-Aqdas alebo Najsvätejšiu knihu. V nej predpisuje povinnosť modlitby, ustanovuje dni pôstu a sviatkov, odsuzuje ohováranie, záhaľčivosť a krutosť ku zvieratám. Kniha zakazuje požívanie ópia a alkoholu pro iné ako vedecké účely. Zakazuje otroctvo, žobranie a mníšstvo. Nariaďuje monogamiu a zakazuje hazardné hry. Napísanie testamentu sa pokladá za povinnosť. Vyzýva svojich nasledovníkov, aby zostali lojálni voči svojej vláde. Medzi Bahá’í cnosťami sú také ako čistota, cudnosť, dôveryhodnosť, pohostinnosť, zdvorilosť a spravodlivosť.

3.
Bahá’u’lláhových Sedem údolí možno pokladať za jeho vrcholné dielo v oblasti mystiky. Toto hlboké pojednanie napísal ako odpoveď na otázky Šejka Muhyi’d-Dína, sudcu v Chánikíne, meste na perzských hraniciach severovýchodne od Bagdadu. Sudca bol očividne študentom filozofie súfizmu, odrody mysticizmu, ktorá sa vyvinula ako hnutie v rámci islamu. Cieľom súfiho bolo dospieť do Prítomnosti Božej prostredníctvom modlitby, meditácie, kontemplácie a extázy. Súfiovia vyvinuli špeciálnu terminológiu, ktorou vysvetľovali stupne duchovného pokroku. Niektorí súfiovia prijali náuku, že sa môžu priblížiť Bohu bezprostredne, t.j. priamo bez pomoci Mohameda alebo iných prorokov. Toto logicky viedlo k názorom, že súfiovia stáli nad plnením náboženského zákona a preto pre nich, ak nie dokonca pre väčšinu, svedomie bolo bezpečným vodcom. Najväčší z perzských mystikov, Džalálu’d-Dín Rúmí a al-Ghazálí, popreli túto teóriu a potvrdili, že iba dodržovaním Božích zákonov tak, ako sú zjavené Jeho Poslami, je možné dosiahnuť Božej Prítomnosti.
Šejk Muhyi’d-Dín bol bezpochyby oboznámený s prácami perzského súfiho 12. storočia, Farídu’d-Dína ‘Attára. ‘Attárovo najcennejšie dielo bolo Mantiqu’t-Tayr alebo Reč vtákov. V ňom je duchovná cesta zobrazená ako cesta siedmimi údoliami Hľadania, Lásky, Poznania, Odpútanosti, Zjednotenia, Úžasu a Zániku. Bahá’u’lláh použil podobnú, i keď nie identickú schému, vo svojich perzských Siedmich údoliach, ktoré načrtávajú sedem stavov človeka postupujúceho k cieľu svojho bytia. Bahá’u’lláh napísal túto prácu po návrate z hôr Sulajmánie do Bagdadu. Predmetom pojednania sú v podstate nadčasové a geograficky nezávislé vnútorné náboženské pravdy. Tieto duchovné pravdy sú jedny a tie isté u všetkých ustanovených náboženstiev a tvoria jadro viery. Takto znie tresť Bahá’u’lláhovho prehlásenia týkajúca sa viery: „Toto je nemenná viera v Boha, večná v minulosti, večná v budúcnosti.“
Štyri údolia sú listom napísaným v Bagdade po napísaní Siedmich údolí a adresovaných učenému Šejkovi ‘Abdu’r-Rahmánovi z Karkúku – mesta v irackom Kurdistane. Uvádza štyri spôsoby, akými Nevidené môže byť videné, štyri stavy ľudského srdca a štyri druhy mystických pútnikov na púti za Vytúženým, Chvályhodným, Najpríťažlivejším, Najmilovanejším. O týchto štyroch božských stavov je zmienka v Koráne (5:73); „On je prvý a posledný, Zjavný aj Skrytý; a On vie o všetkých veciach.“
Robert L. Gulick, ml.
1. február 1975





Sedem údolí a Štyri údolia

Sedem údolí


V mene Boha, Milostivého, Milosrdného!

Chvála Bohu, Ktorý dal bytiu vystúpiť z nebytia; vyryl na tabuľu človeka predveké tajomstvá; z Bajánu ho naučil tomu, čo nepoznal a učinil ho Knihou Svetla pre tých, čo veria a odovzdávajú sa. Spôsobil, aby bol svedkom stvorenia všetkých vecí (Kullu Šay´) v tomto čase temnom a zhubnom, aby prehovoril z vrcholku večnosti čarokrásnym hlasom v Chráme Nádhery : do konca môže človek, cez seba, v sebe a cez Prejav svojho Pána dosvedčiť, že vskutku niet Boha okrem Neho, a tak vystúpiť na hrebeň skutočností, až kým nezhliadne, než Boha a Boha samého vo všetkých veciach.
Požehnávam a oslavujem prvotné more, ktoré sa vyrinulo z oceánu Božskej Podstaty, a prvé ráno, ktoré svitlo na Horizonte Jednoty, a prvé slnko, čo sa rozžiarilo na Nebesiach Večnosti, a prvý oheň, ktorý bol zapálený z Lampy preexistencie v lampáši jedinosti: Ten, ktorý bol Ahmadom v kráľovstve vznešených, Mohamedom v zástupe blízkych a Mahmúdom v ríši úprimných. „A nech Ho vzývate pod ktorýmkoľvek menom: On je Pánom najskvelejších mien“ v srdciach tých, čo vedia. Prílev trvalého a večného mieru nech spočinie na Jeho príbytku a Jeho druhoch!
Veru vypočuli sme, čo slávik poznania spieval na konároch stromu tvojho bytia a zvedeli, čo holubica istoty hrkútala na konároch dvora tvojho srdca. Pri čítaní tvojho listu akoby som vdýchol čisté vône z šatu tvojej lásky a dosiahol plného stretnutia s tebou. A pretože si sa zmienil o tvojej smrti v Bohu a o tvojom živote skrze Neho a tvojej láske k Bohom milovaným, Prejavom Jeho Mien a miestam úsvitu Jeho Prívlastkov, chcem ti zjaviť posvätné a žiarivé znamenia z úrovní Slávy, aby si bol priťahovaný ku dvoru svätosti, blízkosti a krásy a dostal sa do postavenia, kde vo stvorení neuvidíš nič okrem Tváre svojho Milovaného, Ctihodného, a nepomyslí na stvorené veci viacej, ako v deň, kde žiadna z nich nebola spomenutá.
Toto je to, o čom slávik jednoty zaspieval v záhrade Ghawthíyyih. Povedal: „Na tabuli tvojho srdca sa objaví záznam krehkých tajomstiev verša: .Boj sa Boha a On ti dá poznanie; vtáča tvojej duše sa rozpomenie na predveké svätyne a na perutiach túžby sa vznesie k nebesiam, kráčaj po cestách svojho Pána a nazbiera si plody spojenia v záhradách: .Potom jedzte z každého druhu ovocia.“
Pri Mojom živote, Ó priateľ, keby si ochutnal toto ovocie zo vždy zelenej záhrady týchto kvetov, čo tu rastú v zemiach poznania, vedľa trblietavého jasu Podstaty, v zrkadlách mien a vlastností - túžba by popadla uzdu trpezlivosti a vytrhla by ti ju z rúk, rozochvela by tvoju dušu jagavým svetlom a odviedla ťa z pozemského domova do prvého nebeského príbytku v Strede Skutočností a vyzdvihla ťa do sféry, kde by si sa vznášal vzduchom, tak ako chodíš po zemi a preniesla by ťa cez vodu tak, ako keď kráčaš po suchej zemi. Kiež by to naplnilo radosťou Mňa, teba a každého, kto vystúpil na nebesá poznania, a koho srdce je osviežené tým, že vietor istoty zo Sáby Všemilostivého zavial cez záhradu jeho bytosti. Pokoj s tým, kto kráča Pravou Cestou!
Je sedem míľnikov na ceste pútnika z príbytku prachu k nebeskému domovu. Jedni ich nazývajú ako Sedem Údolí, iní ako Sedem Miest. A hovorí sa, že pútnik nedorazí k oceánu blízkosti a spojenia, ani neokúsi z jedinečného vína skôr, ako sa oprostí od seba samého a prejde všetkými týmito údoliami. Prvé z nich je
UDOLIE HĽADANIA
Žrebcom tohto údolia je trpezlivosť. Bez trpezlivosti pútnik nedospeje nikam a nedosiahne žiadneho cieľa na tejto ceste. Nikdy nesmie ani klesnúť na duchu, a keby aj po sto tisíc rokov o to usiloval, a nezahliadol krásu Priateľa, nemá zúfať. Lebo tých, čo sa vydali hľadať Kábu „pre Nás“, rozveselí zvesť: „Povedieme ho po Našich cestách.“ Vo svojom hľadaní sa neochvejne odhodlali k službe, a v každej chvíli neustávajú v snahe odvrátiť sa od nedbanlivosti a postúpiť do ríše bytia. Žiadne puto ich nezadrží a žiadna rada neodradí.
Pre týchto služobníkov je nevyhnutné, aby si očistili srdce - prameň božských klenotov - od každej poškvrny; aby sa odvrátili od napodobovania svojich predkov a predchodcov, a uzavreli brány priateľstva a či nepriateľstva ku všetkým ľuďom na zemi. Hľadajúci na tejto ceste dospeje do stavu, keď všetky tvory uvidí v ich zmätenom pátraní po Priateľovi. Koľkých Jakubov uvidí, ako sa ženú za svojím Jozefom; uzrie mnohých milujúcich, ako sa ponáhľajú za svojím Milovaným a pred očami sa mu roztvorí svet túžiacich, pátrajúcich po Vytúženom. Každou chvíľou odhaľuje významnú vec, každú hodinu si uvedomí tajomstvo, pretože odpútal svoje srdce od obidvoch svetov a vyrazil na púť ku Kábe Milovaného. Pomoc z Neviditeľnej ríše s ním bude na každom kroku a žiar jeho hľadania vzrastie.
Hľadanie sa musí posudzovať meradlom Madžnúna lásky . Hovorí sa, že jedného dňa prišli k Madžnúnovi pre osievajúcemu prach, ktorému tiekli slzy. I oslovili ho: „Čo robíš?“ „Hľadám Lajlu“ odpovedal. Na to zvolali: „Beda ti, Madžnún! Lajla je tak čistého ducha, a ty ju hľadáš v prachu!“ A on odpovedal: „Hľadám ju všade - azda ju raz niekde nájdem.“
Tak je, že ak aj múdri hovoria, že sa nepatrí hľadať Pána Pánov v prachu. Jednako je také počínanie znamením veľkej vrúcnosti pri hľadaní. „Každý, kto hľadá so skutočným zanietením, nájde.“
Opravdivý hľadajúci nesleduje nič, okrem predmetu svojho hľadania a zamilovaný nemá inú túžbu, ako spojenie s milovanou. A tiež hľadajúci nedorazí do cieľa, kým neobetuje všetky veci. To jest čokoľvek videl, počul a pochopil, to všetko musí pokladať ako za nič a nedbať toho viacej, aby mohol vstúpiť do ríše ducha, ktorá je Mestom Božím. Veľké úsilie je potrebné, aby sme Ho našli; zanietenie je nevyhnutné, ak máme ochutnať z medu znovu spojenia s Ním, a ak sa napijeme z tejto čaše, odhodíme svet od seba.
Na tejto púti pocestný prebýva v každej krajine a obýva každú oblasť. V každej tvári vyhľadáva krásu Priateľa, v každej krajine hľadá Milovaného. Nepohrdne žiadnou spoločnosťou a uvíta družnosť s každou dušou, keby azda v niektorej z tých duší mal odhaliť tajomstvo Priateľa, a či v niektorej tvári zazrieť krásu Milovaného.
A ak sa mu s pomocou Božou - podarí na tejto ceste zachytiť stopu nevypátrateľného Priateľa, a on vdýchne od nebeského posla vôňu dávno strateného Jozefa, tu hneď vkročí do
ÚDOLIA LÁSKY
a roztopí sa v ohni lásky. Obloha nebeskej extázy sa týči nad týmto mestom, svieti tu slnko túžby ožarujúce svet a vysoko blčí oheň lásky; a keď sa oheň lásky rozplamení, spáli na popol úrodu rozumu.
Teraz si pútnik nie je vedomý ani seba ani ničoho okolo seba. Nehľadá ani nevedomosť ani poznanie; ani pochybnosť ani istotu; nerozoznáva zore vedenia od noci omylu. Prchá pred vierou ako nevierou a smrteľný jed je mu hojivým balzamom. Preto povedal ´Attár:
Pre neverných, omyl - pre verných viera;
Pre srdce ´Attárovo, zrno Tvojho bôľu.
Bolesť je žrebcom v tomto údolí. A nebyť bolesti, táto cesta by nevzala konca. V tomto stave zamilovaný nemá inej myšlienky ako na Milovaného a nehľadá útočište inde, ako u Priateľa. Každú chvíľku obetuje stovky životov na ceste za Milovaným a na každom kroku vrhne k nohám Milovaného tisíce hláv.
Ó môj Brat! Kým nevkročíš do Egypta lásky, nikdy neuvidíš Jozefa Krásy priateľa, a pokým neopustíš vonkajší zrak, ako Jákob, nikdy neotvoríš svoj vnútorný zrak; a kým nezahoríš ohňom lásky, nezvítaš sa s Vytúženým svojej lásky.
Zamilovaný sa nebojí ničoho a žiadne zlo sa mu nepriblíži. Vidíš ho chladného v ohni a suchého v mori.
Milujúcim je ten kto, súc v pekelnom ohni, zostane chladný;
Poznanie má ten, kto v mori nezmáča sa vodou.
Láska neprijíma žiadne bytie a neželá si život: On v smrti vidí život a v zahanbený hľadá slávu. Nadmieru duševnej triezvosti je treba, aby človek zasluhoval bláznovstvo lásky; plnosť ducha je nevyhnutná, aby sa stal hodným zväzku s Priateľom. Požehnaná to šija zachytená v Jeho jarme a šťastná to hlava padajúca do prachu na ceste Jeho lásky. Preto, o priateľ, vzdaj sa seba samého, aby si smel nájsť Neporovnateľného, aby si mohol nájsť domov v nebeskom hniezde. Stan sa ničím, ak si želáš zapáliť oheň bytia, a buď pripravený na cestu lásky.
Láska neuchváti živú dušu,
Ako sokol nepoľuje na mŕtvu myš.13
Láska spaľuje svety každým okamihom, a tá zem ľahne popolom, kde rozvinie svoj prápor. Žiadne bytie nenachádza miesta v jej kráľovstve a múdry nemá velenia v jeho ríši. Leviatan lásky pohltí majstra rozumu a zničí pána vedomostí. Vypije sedem morí, ale predsa neutíši vysmädnuté srdce a spýta sa: „Čí už nie je viacej? Uteká pred sebou a odvracia sa od všetkého na zemi.
Láska je cudzincom na zemi aj na nebesiach,
Sedemdesiatsedmorakým bláznovstvom je naplnená.
Bezpočet obetí chytila do svojich sietí, myriadu múdrych poranil jej šíp. Každá červeň na svete je z jej hnevu a každú bledosť v ľudskej tvári má na svedomí jej jed. Netúži po inom lieku okrem smrti a kráča iba údolím tieňa. A predsa, sladší ako med je jej jed na perách zamilovaného, a záhuba z jej rúk hľadajúcemu je milšia ako stotisíc životov.
Preto musia všetky závoje diabolského samého seba zhynúť v ohni lásky, aby mohol byť duch očistený a tak mohol rozpoznať postavenia Pána Svetov.
Založ oheň lásky a spáľ všetky veci,
Potom vkroč do krajiny zamilovaných.
Ak sa zamilovanému podarí - so súhlasom Stvoriteľovým - uniknúť z pazúrov orla lásky, vstúpi do
ÚDOLIA POZNANIA
a prejde od pochybnosti k istote, vyjde z temnoty klamu do svetla vedenia v bázni Božej. Vnútorný zrak sa mu rozjasní a nadviaže dôverný rozhovor s Milovaným. Pootvorí bránu pravdy a zbožnosti a zatvorí dvere prázdnych predstáv. V tomto postavení je spokojný s každým Božím nariadením, vojnu vidí ako mier a v smrti rozpozná tajomstvá večné- ho života. Vnútorným i vonkajším zrakom uzrie tajomstvá vzkriesenia v ríšach stvorenia a v dušiach ľudí, a s čistým srdcom porozumie božskú múdrosť v nekonečných Prejavoch Božích. V mori zbadá jednu kvapku a v kvapke zhliadne taje oceánu.
Rozbi srdce atómu, a hla!
Nájdeš tam slnko.13
Len čistú prozreteľnosť v diele Pravého vidí pútnik v tomto Údolí a musí volať bez ustania: „Bezchybné je stvorenie Milosrdného Boha! Len sa pozri, či vidíš čo i len najmenší kaz? Uvidí spravodlivosť v nespravodlivosti, a v spravodlivosti milosť. Nejednu skrytú pravdu nájde driemať v nevedomosti a v poznaní myriady múdrostí. Rozbije klietku tela a vášní a zasadne s obyvateľmi nesmrteľných ríši. Vystúpi po rebríkoch vnútornej pravdy a poponáhľa sa k nebesiam vnútorného významu. Nalodí sa do archy „dáme im naše znamenia vo svete aj v nich samých“ a plaví sa morom, „kým sa im nestane zjavným, že toto (tj. táto kniha) je Pravdou. A keby ho postretlo príkorie, bude trpezlivý a keď narazí na zlobu, opätuje ju láskou.
Bol raz jeden zamilovaný, čo už mnoho rokov strádal oddialením od svojej milej a bol odlúčenosti ho stravoval. Ako to v láske býva, jeho srdce bolo zbavené trpezlivosti, telo znavené a život mu zhorkol na jazyku. Život bez nej sa mu videl prázdnou šaľbou a čakanie ho sužovalo nesmierne. Po koľko dní mu túžba nedala skloniť hlavu k odpočinku, po koľko nocí nezažmúril oka od žiaľu. Jeho telo je už jediným vzdychom a vodopády sĺz sa prelievajú cez brehy jeho srdca. Vzdal by sa tisíc životov za kvapku z čaše jej prítomnosti; ale márne. Nebolo lekára, čo by ho vyliečil, a priatelia sa mu začali vyhýbať. Tak veru, lekári nemajú prostriedok proti chorobe lásky a len priazeň milovanej by ho zmohla zachrániť.
Naostatok dozreli na strome jeho túžby plody zúfalstva a oheň jeho nádeje vyhasol. Jednej noci opustil dom unavený životom a vydal sa na trh. Tu spozoroval, že ho sleduje strážnik. Dal sa na útek a strážnik za ním. Medzitým pribehlo viacero strážnych, takže mu zatarasili každú cestu. Srdcelomný výkrik sa vydral zo srdca nešťastníka, dal sa do zmäteného behu sem a tam a takto zabedoval vo svojom srdci: „Istoiste ten strážny nie je nikto iný ako Izrá´íl, môj anjel smrti, ktorý mi je v pätách alebo nejaký ukrutník, ktorý mi teraz chce ublížiť.“ Nohy ho niesli, srdce prebodnuté šípom lásky, keď tu sa ocitol pod vysokým záhradným múrom. Vyšplhal sa naň, celý doráňaný, a zabudnúc svoj život, vrhol sa do záhrady pod sebou.
A vtom uzrel svoju milovanú, ako dolu v záhrade, s lampášom v ruke, hľadá prsteň, ktorý tam stratila. Keď tu ten, čo stratil srdce, pohliadol do očí prenádhernej, vzdych oslobodenia sa vydral z jeho hrude a s rukami zdvihnutými v modlitbe zvolal: „Ó Bože, daj večnú slávu, hojnosť a dlhý život strážnikovi, lebo to bol určite archanjel Gabriel, ktorý viedol mňa úbožiaka, alebo Izrá´íl, čo osviežil živou vodou mňa zbedovaného.“
Ten muž mal vskutku pravdu, lebo koľko spravodlivosti objavil za zdanlivou krutosťou strážnika, a koľko milosti ukrytej za závojom zdania. Vo svojom hneve doviedol strážnik jeho, prahnúceho na pustatine lásky, k moru jeho milovanej, a rozjasnil tmavú noc svetlom zvítania. Ukázal cestu tomu, ktorý bol tak ďaleko, do záhrady blízkosti a priviedol dušu plnú súženia k lekárovi srdca.
Teda keby ten zamilovaný bol mohol vidieť budúcnosť, blahorečil by strážnikovi od samého začiatku a modlil by sa za neho, a videl by jeho krutosť ako spravodlivosť; ale pretože mu koniec veci nebol zjavný, nariekal a ťažkal si na začiatku. Tak pútnici, ktorí cestujú záhradami poznania, pretože rozpoznávajú koniec veci v jej začiatku, zhliadnu mier vo vojne a priateľskosť v hneve.
Takýto je stav putujúcich týmto Údolím; avšak tí, čo sú až v ďalších údoliach, pozerajú na začiatok a na koniec ako na jedno, nevidia ani koniec ani začiatok, ani „prvé“ ani „posledné“. Vskutku, pre obyvateľov nesmrteľného mesta, čo prebývajú vo večne zelených záhradách, niet „prvého ani posledného“. Utekajú pred všetkým, čo je prvé, a zaháňajú všetko, čo je posledné. Lebo prešli svetmi mien a vzniesli sa ponad svet prívlastkov rýchlosťou blesku. Takisto sa aj hovorí: „Dokonalá jednota nepripúšťa žiaden prívlastok.“ A oni si založili svoj príbytok v tôni Podstaty.
Preto aj Chádžih ´Abdulláh“ - kiež Boh Najvyšší posvätí jeho milovaného ducha - tak výstižne a rozumne vysvetlil význam verša: „Poveď nás po priamej ceste“, slovami: Ukáž nám pravú cestu, to jest, pocti nás láskou Tvojej Podstaty, aby si nás oslobodil od ľpenia na nás samých a na všetkom, okrem Teba, aby sme boli celí iba Tvoji, poznali iba Teba, videli iba Teba a nemysleli na nič okrem Teba. Ba čo viac, povznesú sa ešte vyššie, ako bolo povedané:
Láska je závoj medzi milujúcim a milovaným. Viac už prezradiť nesmiem.15
V tejto hodine nastane ráno poznania a pútnické lampáše vyhasnú.
Toto zostalo Mojžišovi zahalené,
Napriek jeho sile a svetlu.
Tak teda ty, ktorý vôbec nemáš krídla,
Nepokúšaj sa lietať.15
Ak si človek rozjímania a modlitby, vznes sa na krídlach pomoci od svätých duší, aby si uzrel tajomstvá Priateľa a dosiahol svetlo Milovaného. Vskutku, „od Boha pochádzame a k Nemu sa navrátime“.
Po prechode údolím poznania, ktoré je poslednou z krajín ohraničení, príde pútnik do
ÚDOLIA JEDNOTY
a napije sa z čaše Zvrchovaného, a hladí tvárou v tvár Prejavom Jednoty. V tomto stave prehliadne závoje mnohosti, unikne zo sveta hmoty a vystúpi na nebesia Jedinosti. Počuje uchom Boha a Jeho zrakom sa prizerá záhadám Božieho stvorenia. Vstúpi do skrytej svätyne Priateľa a ako dôverný hosť zdieľa komnaty Milovaného. Vystrie ruku pravdy spod šatu Zvrchovaného - a odhalí tajomstvo moci. Nepripisuje si ani meno, ani slávu, ani postavenie, ale nachádza svoju chválu vo velebení Boha a svoje meno vidí v mene Božom. Pre neho „všetky piesne sú od Kráľa“15 a každá melódia od Neho. Vtedy zasadne na tróne: „Povedz: všetko je od Boha“ a spočinie na koberci: „Nie je sily ani moci, ak nie skrze Boha“. Všetko vníma očami jednoty a vidí trblietavé lúče božského slnka z miesta úsvitu Podstaty svietiť rovnako všetkým stvoreným veciam a svetlá jedinosti zrkadliť sa v celom stvorení.
Tvojej Výsosti je dozaista jasné, že všetka rozmanitosť, ktorú pútnik vidí na svojom putovaní v ríšach bytia, podchádza z jeho vlastnej predstavy. Pre úplné porozumenie uveďme tento príklad: Pozri, ako viditeľné slnko z vôle Kráľa Prejavu jedným a tým istým svetlom ožaruje celé stvorenie, a predsa každému miestu na zemi sa dostane jeho svetla len podľa osobitých daností toho miesta. Napríklad v zrkadle - vďaka jeho citlivosti - sa odrazí celý slnečný kotúč vrátane svojho kruhového tvaru; v kryštáli vyvolá ohnivú hru plamienkov a na ostatných veciach sa prejaví iba účinkami svojho žiarenia, ale neodrazí sa ako slnečný kotúč. Ako vidíš, na príkaz Stvoriteľa, takto zaobchádza s každou vecou podľa jej osobitej prirodzenosti.
Podobne aj farba svetla sa mení v závislosti od predmetu, na ktorý dopadá. Ak lúče prechádzajú dajme tomu žltou guľou, svietia žlto, bielou bielo, a ak prejdú červenou, javia sa červene. To znamená, že táto rozmanitosť pochádza od osvetľovaného predmetu, nie zo žiariaceho svetla. A keby nejaké miesto, pre nejakú prekážku, povedzme stenu alebo strechu, malo byť oddelené od slnka, zostalo by úplne bez svetla a jeho nádhery, a slnko by tam nemohlo zasvietiť.
Takýmto spôsobom, aj niektoré obmedzené duše ohraničili krajinu poznania múrmi sebectva a chtivosti, zatemnili ju mračnami nevedomosti a zaslepenosti, a tak sa zahalili pred svetlom mystického slnka a tajomstvami Večne Milovaného. Zblúdili ďaleko od klenotnice múdrosti a žiarivej Viery Pána Poslov, vymkli sa zo svätyne Prenádhemého, vzdialili od Káby nádhery. Takáto je hodnota ľudí v dnešnej dobe!
A keď sa slávik povznesie z bahna sebeckosti a usídli sa na ružovom kre srdca a v arabských melódiách a sladkých perzských piesňach zvestuje Božie tajomstvá - z ktorých jediné slovo privedie mŕtveho k životu a práchnivejúce kosti bytia naplní Duchom svätým - v tej chvíli uvidíš na tisíc závistlivých pazúrov a bezpočet jedovatých jazykov, ako na Neho budú poľovať a usilovať o jeho život zo všetkých síl.
Tak veru, svieže vône sú chrobákovi i nepríjemné a pre chorého človeka s nádchou je prijemná vôňa ničím. Preto sa hovorí nevedomým pre poučenie:
Vyčisti hlavu od nádchy a hlienu,
A vdýchni miesto toho Božský dych.15
Týmto sa vysvetľuje rozličnosť vo veciach sveta. Keď teda pútnik upiera zrak iba na oblasti vonkajších javov - to jest, vidí iba viacfarebné gule - uvidí rôzne farby ako žltú, červenú, bielu atd. Takýmto spôsobom nazerania ľudstvo upadlo do sporov a mračná prachu obmedzených duší zatienili svet. Ale niektorí upreli zrak do žiari svetla, a ešte ďalší sa napili z vína jednoty, a títo nevidia už nič iné, ako slnko samotné.
Tak sa stalo, pretože sa pohybujú na týchto troch rozličných úrovniach, že sa pochopenia a slová jednotlivých pútnikov navzájom líšili; a tak sa vzdych sporu neustále objavuje na zemi. Lebo niektorí prebývajú na úrovni jednoty a hovoria o nej, iní obývajú ríše obmedzenia, či rôzne stupne svojho ja, zatiaľ čo ďalší sú úplne zahalení závojmi. Preto niektorí nevedomí v týchto dňoch, ktorí nemajú diel zo žiare Božskej Nádhery, si osobujú vsakovaké práva, a v každej dobe zaobchádzajú s ľuďmi od oceánu jednoty tak, ako by sami zaslúžili, aby s nimi bolo zaobchádzané. „Keby Boh mal strestať ľudstvo za jeho zvrátené konania, nezostalo by na zemi živej duše! Ale dáva im odklad, až do dna, ktorý je stanovený. ...“
Ó brat Môj! Čiste srdce je ako zrkadlo; očisti ho láskou a odpútanosťou od všetkého okrem Boha, aby sa v ňom odrazilo pravé slnko a večné ráno. Potom jasne porozumieš významu verša: „Ani Moja zem ani Moje nebesia ma neobsiahnu, ale srdce Môjho oddaného služobníka ma obsiahne.“ A tak vezmeš svoj život do rúk a s nekonečnou túhou ho položíš k nohám Milovaného.
Kedykoľvek sa svetlo Prejavu Kráľa Jednoty usídli na tróne srdca a duše a Jeho lúče sa stanú viditeľnými v každom úde a orgáne, vtedy z temnoty zažiari tajomstvo slávnej tradície: „môj služobník je priťahovaný ku Mne v modlitbe, až kým mu neodpoviem; a keď mu odpoviem, Ja budem tým uchom, ktorým bude počuť.“ Lebo Pán domu sa objaviť vo Svojom dome a všetky stĺpy obydlia sa rozžiaria Jeho svetlom. Sila a účinok svetla prichádzajú od Darcu Svetla; preto sa všetko hýbe skrze Neho a vzniká na pokyn Jeho vôle. Toto je prameň, z ktorého pijú Jemu blízki, ako je napísané: „Zriedlo, z ktorého sa osviežia tí, čo sú blízko Bohu.“
Treba sa však vyvarovať toho, aby niekto tieto výroky interpretoval antropomorficky, alebo si ich predstavoval ako zostúpenie Božských svetov na úrovne stvorenia. Nech sa tvoja Výsosť nenechá zviesť k podobným domnienkam. Lebo Boh je vo svojej Podstate povznesený nad vzostup a zostup, či vstup alebo výstup. Počas celej večnosti bol a je oslobodený od ľudských prívlastkov, a navždy takým zostane. Žiadny človek ho nikdy nepochopil; a žiadna duša nikdy nenašla cestu až k Jeho Bytosti. Každý mudrc-mystik zblúdil ďaleko z cesty v údolí jeho poznania; každý svätec stratil stopu v snahe po pochopení Jeho Podstaty. Je posvätený nad porozumenie rozumného a povznesený nad znalosť znalého. Cesta je zahradená a hľadať ďalej by znamenalo neúctu. Jeho znamenia ho dosvedčujú a Jeho Bytie je Jeho dôkazom.4
Preto milujúci tváre Milovaného povedali: „Ó Ty, ktorého Podstata sama ukazuje cestu k Jeho Podstate, a ktorý je povznesený nad každý druh podobnosti k Jeho stvoreniam.“29 Ako môže skutočné nič cválať na žrebcovi cez polia preexistencie, alebo ako sa môže prchavý tieň priblížiť k slnku? Priateľ vraví: „Nebyť Teba, nepoznali by sme Ta,“ a Milovaný31 povedal: „A ani nedosiahli Tvojej prítomnosti.“
Áno, tieto zmienky hovoria o stupňoch vedomostí, týkajúcich sa poznania Prejavov Slnka Skutočnosti, ktoré vrhá Svoje svetlo na Zrkadlá. Nádhera tohto svetla sa nachádza v srdciach, ale je zahalená pod závojmi zmyslov a pozemskej podmienenosti; tak ako svieca je v železnom lampáši a až keďže železný plášť lampáša odstránený, svetlo sviečky môže zažiariť.
Podobným spôsobom, keď zvlečieš šupku predstáv zo svojho srdca, svetlá jednoty sa prejavia.
Tým vychádza najavo, že ani pre lúče tu niet žiadneho vstupu či výstupu - o čo menej to potom platí pre samú Podstatu Bytia a vytúženého Tajomstva. Brat Môj, putuj po týchto pláňach vyzbrojený duchom hľadania, nie slepým napodobňovaním. Výhražné slová neodstrašia pravého pútnika, ani varujúce narážky ho nezastavia na ceste.
Ako by záves zmohol oddeliť zamilovaných?
Ani Alexandrov múr by pre nich nebol prekážkou!
Je veľa tajomstiev, ale nezasvätených je bezpočet. Veľké zväzky by nestačili na zaznamenanie tajomstiev Milovaného, a ani tieto stránky ich neobsiahnu, aj keby to bolo len jediné slovo Jediný znak. „Poznanie je jednoduchý bod, ale nevedomí ho rozvetvujú.“29
Z rovnakého hľadiska uváž aj rozdielnosti medzi svetmi. Hoci božské svety sú nekonečné, predsa niektorí o nich hovoria ako o štyroch: svet času (zaman), to je ten, ktorý má tak počiatok, ako koniec; svet trvácnosti (dahr), ktorý má začiatok, ale jeho koniec nie je zjavený, svet nepretržitosti (sarmad), ktorého začiatok nevidírne, ale o ktorom sa vie, že má koniec; a svet večnosti (azal), ktorý nemá ani počiatok ani koniec. Veľa zaujímavého by sa dalo povedať k tejto téme, ale bolo by to unavujúce. Tak napríklad, svet nepretržitosti podľa niektorých nemá ani začiatok ani koniec; a svet večnosti nazvali neviditeľnou nedobytnou ríšou. A iní pomenovali tieto svety ako svet Nebeského Dvora (Lahút), Najvyšších Nebies (Jabarút), Kráľovstvo Anjelov (Malakút) a smrteľný svet (Násút).
Púte na ceste lásky sú taktiež štyri: od stvorenia k Pravdivému, od Pravdivého k stvoreniu, od stvorenia k stvoreniu a od Pravdivého k Pravdivému.
Veľa je toho, čo povedali mudrci-mystici a učenci zašlých čias, a čo som tu nezmienil, keďže nerád citujem to, čo bolo v minulosti povedané, lebo citovať slová iných je dôkazom nadobudnutej znalosti, ale nie daru zvysšia. Dokonca aj to, že som tu citoval, som urobil z ohľadu na túžby ľudí a po príklade priateľov. Okrem toho, tieto veci spadajú mimo rámec tejto epištoly. Nie z pýchy upúšťame od ďalšieho vypočítavania ich výrokov, ale skôr ako znamenie Našej priazne a múdrosti.
Keby Chidr zapríčinil stroskotanie lode na mori,
Predsa je tisícnásobná správnosť v tomto zle.15
Inak, tento Služobník sa pokladá za nič a za úplne strateného vedľa jedného z Bohom milovaných a ešte za menej v prítomnosti Jeho svätých. Pochválený buď náš Pán, Najvyšší! Navyše, naším cieľom je opísať jednotlivé stupne pútnikovej cesty a nie riešiť protirečivé výroky mystikov.
Hoci sme už uviedli jeden príklad týkajúci sa počiatku a konca relatívneho sveta, sveta prívlastkov, uveďme ešte jeden, aby bol jeho plný význam zjavný. Nech sa tvoja Výsosť na chvíľu zamyslí nad sebou samým; si prvý vo vzťahu k svojmu synovi a posledný vo vzťahu k svojmu otcovi. Navonok si prejavom moci v ríši božského stvorenia, vnútri odhaľuješ skryté tajomstvá, ktoré predstavujú božskú dôveru uloženú v tebe. A tak prvé a posledné, vonkajšie a vnútorné sú naozaj z teba a prejavujú sa v tebe ako spomenuté štyri stavy, ktorými si bol obdarený, a mal by si ich chápať ako štyri Božské stavy a slávik tvojho srdca zo všetkých konárov ružového kríka bytia, či viditeľného alebo neviditeľného, zvolá: „On je prvý a posledný, Viditeľný aj Skrytý....“
Všetko povedané platí kvôli ľudským ohraničeniam pre oblasť relatívneho sveta. Ale tí, čo jediným krokom prekročili svet relatívnosti a ohraničení a bývali na nepoškvrnenej pôde Zvrchovaného, postavili stany vo svetoch najvyššej moci a prikázania - jedinou iskrou spálili tieto relatívnosti a v jedinej kvapke rosy vymazali tieto slová. Plávajú v mori ducha a vznášajú sa posvätným ovzduším svetla. Aký život majú slová na takej úrovni, kde „prvý“ a „posledný“ či ostatní sú rozoznateľní a zmieňovaní? V tomto kráľovstve prvý je vskutku posledným, a posledný je iba prvým.
Roznieť lásku v tvojej duši vo veľký oheň
A spáľ myšlienky a slová do tla.15
Pozri sa, priateľ, na seba. Keby si sa nebol stal otcom ani nesplodil žiadneho syna, nevypočul by si ani tieto slová. Preto zabudni to všetko, aby si sa učil pod vedením Majstra Lásky v škole jednoty a vrátil sa k Bohu, aby si opustil neskutočnú vnútornú krajinu pre tvoje pravé postavenie a býval v tieni stromu poznania.
Ach môj milý! Stan sa chudobným, aby si mohol vstúpiť na dvor bohatstiev a pokor svoje telo, aby si mohol piť z riečky slávy a pochopiť pravý zmysel veršov, na ktoré si sa pýtal.
Bolo to teda takto ozrejmené: tieto stupne závisia na predstave pútnika. V každom meste uzrie jeden svet, v každom Údolí nájde prameň, na každej lúke vypočuje pieseň. Sokol mystického neba skrýva veľa prekrásnych piesní vo Svojej hrudi; a perzský vták skrýva vo svojej duši mnoho sladkých arabských melódii, ale tie sú skryté a skryté aj zostanú.
Keby som pokračoval, zmiatol by som mnohé mysle,
A keby som ďalej písal, zlomil by som veľa pier.15,
Mier tomu, kto zavŕši túto vznešenú cestu a nasleduje Pravdivého vo svetle vedenia.
Ďalej križujúc nebeské pláne vstúpi pocestný na svojej ceste do
ÚDOLIA SPOKOJNOSTI.
V tomto Údolí pocíti závan božskej spokojnosti, ktorá vanie z úrovne ducha. Spáli závoje žiadostivosti a vnútorným i vonkajším okom vníma zvnútra i zvonka všetky veci dňa: „Boh dá každému zo Svojej hojnosti.“ Jeho trápenie sa zmení na šťastie Jeho starosť v radosť obráti Jeho zármutok a smútok ustúpia nadšeniu a slasti.
A hoci aj vonkajšiemu oku sa pútnici v tomto Údolí môžu vidieť, že bývajú v prachu, predsa vnútorne trónia na výškach mystického významu. Jedia z nekonečnej štedrosti vnútorných zmyslov a pijú zo skvostného vína ducha.
Jazyk nemôže opísať tieto tri posledné Údolia a reč dokonale zlyháva. Pero neprenikne do týchto končín a atrament nechá na papieri iba škvrnu. Na tejto úrovni slávik srdca má iné piesne a tajomstvá, ktoré pohnú srdce a vyburcujú dušu, ale tieto taje vnútorného významu sa môžu šepkať iba od srdca k srdcu, zverujú sa len od hrude k hrudi.
Len srdce srdcu rozpovie o slasti znalcov mystických tajomstiev,
Tie žiaden posol neprinesie a žiadne posolstvo neunesie.32
Zmĺkol som o mnohých veciach od slabosti,
Pretože moje slová ich nemôžu obsiahnuť a moja reč by zlyhala.
Ó priateľ, skôr ako vstúpiš do záhrad takýchto tajomstiev, nikdy nezvlaž pery vínom z tohto Údolia. Ale keď z neho ochutnáš, zabudneš všetko ostatné a budeš piť len z čaše spokojnosti, odpútaš sa od všetkého ostatného a pripútaš k Nemu a daruješ svoj život na Jeho ceste a odhodíš svoju dušu. I keď nie je ničoho v tomto údolí, čo by si musel zabudnúť: „Bol tam Boh a nikto iný okrem Neho.“ Na tomto stupni pútnik dosvedčuje Priateľovu krásu vo všetkých veciach. Aj v ohni vidí len tvár Milovaného. V klame uzrie tajomstvo skutočnosti a z prívlastkov vyčíta hádanku Podstaty. Lebo spálil závoje jediným výdychom a prehliadol záhaly jediným pohľadom. Prenikavým pohľadom pozoruje nové stvorenie a presvetleným srdcom vníma krehké pravdy. Verš: „A toho dňa sme obdarili tvoj zrak ostrosťou [rozlišovania]“, to v pravde dosvedčuje. Scestujúc pláne čistej spokojnosti, pútnik stane na prahu
ÚDOLIA UDIVU
a vnorí sa do oceánu vznešenosti a jeho podivenie vzrastá každým okamihom. Teraz vidí podstatu bohatstva vskutku ako chudobu samotnú a podstatu slobody ako púhu bezmocnosť. Je ohromený krásou nadovšetko Slávneho a znova je unavený svojím životom. Koľko mystických stromov vytrhla táto smršť úžasu aj s koreňmi, koľkým dušiam už zobrala dych! V tomto Údolí je cestujúci uvrhnutý do zmätku. Ale všetky tieto zázraky sú vítané tomu, kto dosiahol cieľa. Každým okamihom zbadá divukrásny svet a nové stvorenie, a putuje od jedného divu k druhému a je naplnený bázňou pred dielom Pána Jednoty.
Vskutku, Brat môj, len čo rozvažujeme hlbšie o nejakej stvorenej veci, odhalíme bezpočet dokonalých múdrostí a myriadu zázračných právd. Jeden zo stvorených javov je sen. Pozri, koľké tajomstvá sú v ňom uložené, koľká múdrosť stajená a koľko svetov ukrytých práve vo sne. Zamysli sa, ako spíš v dome a jeho dvere sú zamknuté a zrazu sa ocitneš vo vzdialenom meste, do ktorého vstúpiš bez toho, aby si pohol prstom alebo unavoval telo. Bez toho, aby si sa pozeral svojimi očami, vidíš, bez zapojenia uší, počuješ, bez jazyka, hovoríš. A trebárs o desať rokov budeš vo vonkajšom svete svedkom tých istých vecí, o ktorých si sníval tej noci.
Tak mnoho múdrostí sa skrýva vo sne, ktorým však len ľudia z tohto Údolia dokážu naozaj porozumieť. Predovšetkým, čo je to za svet, kde bez oka či ucha človek používa zrak a sluch? A ďalej, ako je to, že vo vonkajšom svete vidíš uskutočňovať sa sen, ktorý sa ti prisnil v ríši spánku nejakých desať rokov predtým? Pováž rozdiel medzi týmito dvoma svetmi a tajomstvá, ktoré ukrývajú, aby si dosiahol božského potvrdenia a nebeských objavov a aby si vstúpil do miest svätosti.
Vznesený Boh umiestnil tieto znamenia .do človeka za tým účelom, aby učenci nemohli popierať tajomstvá posmrtného života, ani znevažovať to, čo im bolo prisľúbené. Lebo niektorí z nich sa opierajú iba o rozum a popierajú všetko, čo rozum nemôže pochopiť. Chabé mysle však nikdy nepochopia záležitosti tu naznačené, ale iba Najvyššia, Božská inteligencia ich obsiahne.
Ako by chabý rozum obsiahol Korán;
Alebo pavúk chytil fénixa do svojich sietí?13
Všetky tieto stavy postretnú človeka v Údolí údivu a pútnik každou chvíľou hľadá ešte viac a vôbec sa neunaví. Preto Pán Prvého a Posledného ustanovil stupne rozjímania a vyjadriac svoj údiv povedal: „Ó Pane, daj, aby vzrástol môj obdiv k Tebe!“
Rozjímaj podobne o dokonalosti stvorenia človeka a o tom, že všetky tieto stupne a úrovne sú zvinuté a skryté v jeho vnútri.
A či sám seba považuješ za nepatrnú podobu,
Keď je v tebe ukrytý vesmír?
Preto sa musíme usilovať, aby sme prelomili našu zvieraciu podmienenosť, kým sa pravý zmysel ľudskosti nestane jasnejší nad slnko.
Tak Lukmán, ktorý zvlažil pery pri studnici poznania a ochutnal z voď milosti, podal svojmu synovi Natanovi sen ako dôkaz a príklad vysvetľujúci taje smrti a vzkriesenia. Chcem sa tu o tom zmieniť, aby sa prostredníctvom tohto pokorného služobníka zachovala spomienka na mladíka v škole Božskej Jednoty, na toho, kto hlbšie prenikol do umenia vedenia a poznania duchovného. Teda Lukmán povedal: „Ó synu, ak si schopný nezaspať, tak si schopný nezomrieť. A ak sa dokážeš nezobudiť zo spánku, tak sa budeš vedieť vyhnúť zmŕtvychvstaniu.“
Ó priateľ! Srdce je príbytkom večných tajomstiev, neučiň ho domovom pošetilých predstáv; nepremárni poklad svojho drahocenného života zaoberaním sa týmto prchavým svetom. Pochádzaš z kráľovstva svätosti - neviaž svoje srdce k zemi; si obyvateľom dvora blízkosti? nevyberaj si svet prachu za svoj príbytok.
Skrátka, nebolo by konca opisom týchto stavov, ale pre všetku neprávosť, ktorá bola spôsobená ľuďom zeme, tento Služobník už nemá chuť ďalej pokračovať.
Hoc príbeh nie je u konca, nemám už naň srdce -
Odpusť mi, prosím.15
Pero sa žaluje a atrament roní slzy a rieka srdca valí krvavé vlny. „Nič nás nemôže postihnúť, iba to, čo Boh pre nás určil.“ Pokoj s tým, kto kráča Pravou Cestou!
Zlezúc vrcholky údivu prichádza pútnik do
ÚDOLIA SKUTOCNEJ CHUDOBY A UPLNEJ NICOTY
Tento stav znamená zomierať pre svoje ja a žiť v Bohu, byť chudobným v sebe a zbohatnúť vo Vytúženom. Pod chudobou sa tu rozumie chudoba vo veciach stvoreného sveta, bohatstvo vo veciach sveta Božieho. Lebo keď skutočný milujúci a oddaný priateľ dôjde prítomnosti Milovaného, oslnivá krása Najdrahšieho a oheň milujúceho srdca roznietia požiar, čo spáli do tla všetky závoje a obaly. Vskutku, všetko čo pútnik má, od hlavy až po paty, vzbĺkne v plameňoch tak, že nezostane nič, okrem Priateľa.
Keď sa vlastnosti Starobylého zo Dní stali zjavné,
Spálil Mojžiš vlastnosti vecí pozemských.15
Kto dosiahol tohto stavu Je povznesený nad všetko, čo prináleží svetu. Preto ak sa stane, že tí, čo došli oceánu Jeho prítomnosti, nevlastnia nič z obmedzených vecí tohto prchavého sveta, či už je to vonkajšie bohatstvo alebo osobné názory, nebude na tom záležať. Pretože čokoľvek bytosti majú je ohraničené ich vlastnými hranicami, ale čokoľvek vlastní Pravdivý je nad hranice posvätené; túto vetu treba hlboko uvážiť, aby sa vyjasnil jej význam. „Vskutku spravodlivý bude piť z čaše, v ktorej je gáfor primiešaný.“ Ak rozpoznáte význam slova „gáfor“, skutočný význam bude zrejmý. Tento stav je stavom chudoby, o ktorej bolo povedané: „Chudoba je Moja sláva.“ Vnútorná i vonkajšia jednoduchosť majú ešte mnoho stupňov a mnoho významov, ktoré som tu nespomenul, ale nechal som ich na inokedy, podľa toho, ako Boh bude chcieť a osud spečatí.
Na tejto úrovni posledné stopy po všetkých veciach (Kullu Šay) v pútnikovi sú zničené a na obzore večnosti Božská tvár vychádza z temnôt a význam slov: „Všetko na zemi pominie, okrem tváre tvojho Pána ...“, sa stane očividným.
Ó priateľ, načúvaj s celým srdcom a dušou piesňam ducha a chráň si ich ako oko v hlave. Lebo nebeské múdrosti, tak ako jarný dážď, sa nebudú rinúť na zem ľudských sŕdc navždy; a hoci milosrdenstvo Najštedrejšieho je neutíchajúce a nikdy sa nezastaví, predsa pre každý čas a vek je podiel vymeraný a štedrosť vyhradená v istom množstve. „Nie je nič, čoho plnosť neleží v Našich rukách a z nej rozdávame ustálenou mierou.“ Oblak milosti Premileného prší len na záhradu ducha a rozdáva svoje dary iba na jar. Zvyšné ročné obdobia nemajú na tejto veľkej štedrosti podiel a jalovej pôde sa nedostane Jeho priazne.
Ó brat Môj, nie v každom mori nájdeš perly; nie každá vetvička zakvitne a nie na každom konári bude spievať slávik. Preto sa poponáhľaj, skôr ako sa slávik mystického raja odoberie spať do záhrad k Bohu a lúče nebeského rána navrátia k Slnku Pravdy - azda sa ti pošťastí v prachu smrteľného sveta zachytiť vôňu večných záhrad a žiť navždy v tieni obyvateľov tohto mesta. A keď si raz dosiahol tohto najvyššieho stavu a dospel na túto najmocnejšiu úroveň, zabudneš všetko zahladiac sa do očí Milovaného.
Milovaný žiari na bráne aj na stene
Bez závoja, o ľudia videnia!12
Tak si opustil kvapku života pre miesto na brehu oceánu Životadarcu. Toto je ten ciel, na ktorý si sa pýtal; a ty ho dosiahneš, ak bude taká Božia vôľa.
V tomto meste sú rozbité a zaniknú aj sami závoje svetla. „Nič už nezahaľuje Jeho krásu okrem svetla, nič nezakrýva Jeho tvár okrem zjavenia.“29 Aké zvláštne je vidieť nedbalých v zhone za pozlátkom, ako lačne hromadia bezcennosti, zatiaľ čo Milovaný je jasnejší nad slnko. Silou vlastného zjavenia je zahalený, za plnosťou Svojho žiarenia neviditeľný.
Jeho jas bol žiarivejší ako slnko,
Ale beda, lebo prišiel do mesta slepých!15
V tomto údolí pútnik zanechá za sebou stupne „jednoty Bytia a Prejavu“ a dospeje k jednote, ktorá je posvätená nad obidva tieto stupne. Len extáza obsiahne túto tému, žiadne slovo, žiaden argument. Ktokoľvek prebýval na tejto úrovni púte, alebo zacítil závan z týchto záhrad, vie, o čom hovoríme.
Na všetkých týchto cestách sa pútnik nesmie odchýliť ani o vlas od „Zákona“, ktorý je vskutku tajomstvom „Cesty“ a ovocím stromu „Pravdy“; a na všetkých týchto stupňoch musí priľnúť k rúchu poslušnosti prikázaniam a pevne sa pridržať lana vyhýbania sa všetkým zakázaným veciam, aby sa mohol napiť z čaše Zákona a byť oboznámený s tajomstvom Pravdy.
Keby snáď ktorýkoľvek z výrokov tohto Služobníka nebol pochopený, alebo bol mätúci, treba sa znova opýtať to isté, aby nezostala najmenšia pochybnosť, a význam sa stal jasným ako Tvár Milovaného žiariaca z „Miesta Slávy“.
A hoci tieto cesty nemajú vo svete času koniec, môže odpútaný pocestný - ak na neho zostúpi neviditeľné požehnanie - a pomôže mu Strážca Veci - prekročiť týchto sedem stupňov siedmimi krokmi, či siedmimi dychmi, ba i v jednom jedinom výdychu, ak to bude chcieť Boh. Lebo „On dáva milosť tým svojim služobníkom, ktorých si vyvolí“
Tí, čo sa vznesú na nebesá jedinosti a dosiahnu mora Zvrchovaného, pokladajú toto mesto - ktoré je miestom života v Bohu - za najďalší stupeň mystického poznania a najvzdialenejšiu domovinu zamilovaných. Ale pre prchavého v mystickom oceáne je tento stupeň prvou bránou do katedrály srdca, to znamená prvý vstup človeka do mesta srdca; a srdce je obdarené štyrmi ďalšími stupňami, ktoré vyrozprávam, keď sa nájde spriaznená duša.
Keď pero začalo popisovať tento stav,
Zlomilo sa a stránka sa roztrhla.13
Salám!
Priateľ Môj! Nejedna svorka psov štve túto gazelu z púšte jednoty; veľa pazúrov driape po vtáčati večných záhrad. Neľútostné krkavce číhajú skryte na vtáka Božského neba a lovec závisti obchádza laň na lúkach lásky.
Ó Šejk! Učiň zo svojho úsilia štít, aby si uchránil tento plamienok pred nárazmi protivetra, aj keď toto svetlo túži rozhorieť sa v lampe Pána, a svietiť vo svete ducha. Lebo šija pozdvihnutá v Láske Božej dozaista padne pod úderom meča a život zažehnutý túžbou bude bezpochyby obetovaný a srdce, ktoré pamätá na Milovaného, bude iste pretekať krvou. Ale správne bolo povedané:
Ži odpútaný od lásky, lebo ešte aj jej najhlbší mier je
plný múk;
Bolesťou začína a smrťou končí.37
Pokoj s tým, kto kráča Pravou Cestou!
* * *
Uvážili sme myšlienky, ktoré si vyslovil ohľadom významu a interpretácie mena známeho druhu vtáka, ktorého Peržania nazývajú Gandžešk (vrabec). Zdá sa, že si dobre oboznámený s mystickými pravdami. Jednotlivé písmená majú svoj zvláštny význam a vzťahujú sa na jednotlivé stupne mystického vývoja. Veru, pútnik nachádza v každom mene podobenstvo a v každom písmene skrytý význam. V jednom zo svojich významov písmená odkazujú na svätosť:
Káf alebo Gáf (G alebo K) znamenajú toľko, čo Kuffi („voľný“), tj.: „Oslobodia od toho, po čom túži tvoja žiadostivosť, a postúp k svojmu Pánovi.“
Nun (N) odkazuje k Nazzih („očistiť“), čo znamená: „Očisti sa od všetkého okrem Neho, aby si mohol odovzdať svoj život v Jeho láske.“
Dzim (Dž), tj. Džánib („stiahnuť spať“), znamená: „Stiahni sa z prahu Pravdivého, ak ešte vlastníš pozemské prívlastky.“
Šin (S), tJ. Uškur („vďaka“), znamená: „Ďakuj Pánovi na Jeho zemi, aby ti požehnal vo Svojom nebi, i keď vo svete jednoty toto nebo nie je rozdielne od Jeho zeme.“
Káf odkazuje ku Kuffi (K), tj.: „Oprosti sa od závojov ohraničení, aby si zvedel, čo nevieš o stupňoch svätosti.“
Keby si načúval piesňam tohto smrteľného Vtáka, našiel by si kalich nesmrteľnosti a prešiel by si okolo každého pominuteľného pohára bez povšimnutia. Pokoj s tými, čo kráčajú Pravou Cestou!


ŠTYRI UDOLIA

On je Silný, nadovšetko Milovaný!

Ó svetlo pravdy, Hisám-i-Dm, ty preštedrý,
Svet doposiaľ nezrodil princa, ktorý by sa Ti vyrovnal!
Čudujem sa, ako sa mohlo puto lásky rozviazať tak náhle, a pevný priateľský zväzok odrazu rozpadnúť. Čí snáď niekedy Moja oddanosť - Bože chráň - poľavila, alebo Moja hlboká náklonnosť ochabla, že si na Mňa tak zabudol a vymazal Ma zo svojich myšlienok?
Ktorá Moja chyba ma pripravila o tvoju priazeň?
Je to preto, že my sme nízki a ty si vysokého stavu?
Alebo ťa jediný šíp zahnal z bojiska? Čí ťa neučili, že vernosť je povinnosťou pre všetkých, ktorí kráčajú po mystickej ceste a že je naozajstným vodcom k Jeho Svätej Prítomnosti? „Na tých, čo hovoria .Boh je náš Pán a idú priamo po ceste k Nemu - na takých zostupujú anjeli. .. .“
Podobne hovorí: „Chod neochvejne vpred, ako ti bolo prikázané“ Táto cesta je záväzná pre všetkých, ktorí zotrvávajú v Božej prítomnosti.
Konám podľa príkazu a prinášam posolstvo,
Bez ohľadu na to, či ti prinesie radu alebo urážku.
I keď som neobdŕžal žiadnu odpoveď na Moje listy a múdri nemajú vo zvyku vyjadrovať svoju priazeň dvakrát, predsa len táto nová láska prelomila všetky staré zvyky a spôsoby.
Nerozprávaj nám príbeh o Lajle a Madžnúnovom zármutku -
Tvoja láska nechala svet zabudnúť všetky staré lásky. Keď raz už tvoje meno bolo na jazyku, zamilovaní ho začuli
A ono ich roztancovalo od radosti.
Ó božskej múdrosti a nebeskej rade hovorí Rúmí:
Každý nový mesiac, môj milovaný, som tri dni celý bez seba.
Dnes je prvý deň - preto som tak rád.54
Dostali sme správy, že si odcestoval do Tabrízu a Tiflísu zasievať tam múdrosť, alebo ťa nejaký iný vysoký ciel priviedol do Sanandadžu. ,
Môj drahý priateľ! Tí, ktorí napredujú na mystickej ceste sú štyroch druhov. Stručne ich opíšem, aby ti boli jasné úrovne a vlastnosti každého z nich.
PRVE ÚDOLIE
Ak sa pútnici usilujú dosiahnuť ciel svojho Vytúženého (Maqsúd), tento stav prináleží stavu Ja - avšak takému ja, ktoré je „Ja Boha stojace aj so zákonmi v Ňom samom“.
Na tejto úrovni, Ja nie je odmietané, ale milované; je potešujúce a nie je treba sa mu vyhýbať. I keď počiatku táto úroveň je úrovňou konfliktu, predsa končí dosiahnutím trónu nádhery. Ako sa hovorí: „0, Abrahám tohto dňa, Ó Priateľ Abrahám Ducha! Usmrť tieto štyri dravé vtáky“, aby po smrti mohla byť rozlúštená hádanka života.
Toto je stav duše, v ktorej má Boh zaľúbenie. Ó tom hovorí verš:
Ó ty duša, ktorá si uistená,
Vráť sa k svojmu Pánovi, spokojná a k Jeho zaľúbeniu.
ktorý končí:
Staň sa jedným z Mojich služobníkov,
A vkroč do Môjho raja.
Táto úroveň má viacero znamení a nespočetne dôkazov. Preto sa hovorí: „Nato im ukážeme Naše znamenia vo všetkých končinách zeme a v nich samých, až kým sa im táto pravda nestane zjavnou“ a že niet Boha okrem Neho.
Vtedy musí človek čítať radšej knihu samého seba, ako nejaké krasorečnícke pojednania. A On povedal: „Čítaj svoju Knihu! Nepotrebuješ nikoho, okrem seba samého, aby si zložil svoje účty za tento deň.“
Rozpráva sa príbeh o znalcovi mystiky, ktorý cestoval v sprievode jedného učeného gramatika. Tu prišli k brehom Oceánu Vznešenosti. Mystik sa bez okolkov hodil do vĺn, ale učenec uviazol v ďalekosiahlych úvahách a rozboroch, ktoré boli ako slová napísané prstom na vodnú hladinu. Mystik na neho volal: „Prečo ma nenasleduješ?“ Ale učenec odpovedal: „Ach, brat môj], neodvážim sa ísť ďalej, budem sa musieť asi vrátiť.“ Na to mystik zakričal: „Zabudni, čo si čítal v knihách Síbavayh a Gawlavayh od lbn-i-Hádžiba a lbn-i-Málika a prejdi cez vodu.“
Smrť svojho „ja“ je tu potrebná, nie rétorika.
Staň sa ničím a budeš kráčať po vlnách.
Podobne bolo napísané: „Nebuď ako tí, čo zabúdajú na Boha, a ktorých preto Boh nechal zabudnúť na seba samých. To sú vskutku bezbožníci.“
DRUHÉ ÚDOLIE
Ak sú pútnikovým cieľom komnaty Chvályhodného (Mahmúd), ide o úroveň prvotného rozumu, ktorý je známy ako Prorok a Najväčší Stĺp. Pod rozumom sa tu myslí božská, univerzálna myseľ, ktorej zvrchovanosť osvetľuje celé stvorenie - nie slabý ľudský rozum, ako o tom napísal mudrc Sáná´í:
Ako by mohol chabý rozum obsiahnuť Korán,
Alebo ako pavúk lapiť fénixa do svojich sietí?
Chceš, aby ťa rozum náhle nestrhol do priepasti?
Pouč ho vedením o láske Božej!
V tomto stave čakajú pútnika nespočetné skúšky a zvraty. Tu je povznesený do nebies, tu vrhnutý do hĺbok. Ako bolo povedané: „Pod chvíľou ma vynášaš na vrcholky slávy a hneď aj vrháš do bezodných priepastí.“ Tajomstvo strážené na tejto úrovni je prezradené v nasledujúcom verši v súre Jaskyne:
„Keby si len bol mohol vidieť slnko, ako vyšlo, minulo jaskyňu po pravej strane a pri svojom západe ich míňa po ľavej strane, zatiaľ čo oni boli v priestrannej sieni. Toto je jedno zo znamení Boha. Skutočne vedený je ten, koho vedie Boh; ale pre toho, koho Boh nechal zblúdiť, nenájdeš pomocníka žiadnym spôsobom.“
Keby ľudia vedeli, čo všetko skrýva tento verš, sám osebe by im postačoval. Preto (On) povedal takýmto ľuďom na chválu: „Človek, ktorého ani lákavý tovar ani zhon trhoviska neodlákajú od spomienky na Boha. ...“
Tento stav poskytuje pravú mieru poznania a oslobodzuje človeka od skúšok. Na tejto úrovni zhromažďovanie poznatkov nemá význam, ako o tom On povedal v súvislosti s vedením pocestných na tejto úrovni: „Boj sa Boha a Boh ťa poučí.“ A tiež: „Poznanie je svetlo, ktoré Boh vlieva do srdca, kohokoľvek si zaželá.“
Preto by človek mal pripraviť svoje srdce, aby sa stalo hodným zostúpenia božskej milosti, a aby mu štedrý Šenkár nalial vína dobrodenia zo sudov milosrdenstva. „Nech k niečomu podobnému sa vypína úsilie!“
Ale teraz hovorím: „Vskutku, od Boha sme prišli, a k Nemu sa navrátime.“
TRETIE UDOLIE
Ak si zamilovaní hľadajúci želajú bývať v blízkosti Príťažlivého (Madždhúb), žiadna duša nezaujme tento Kráľovský Trón, okrem krásy lásky. Táto ríša nemôže byť znázornená slovami.
Láska sa vyhýba tomuto aj onému svetu,
Dva a sedemdesiat bláznovstiev je v nej.
Spevák lásky preberá strunami harfy:
Byť sluhom zotročuje - byť vládcom zrádza.
Tento stav vyžaduje čistú náklonnosť a číry tok priateľstva. Ó druhoch Jaskyne povedal: „Nehovoria skôr, ako On prehovorí; a potom poslúchnu Jeho príkaz.“
Na tejto úrovni nepostačuje ani vláda rozumu ani autorita vlastného ja. Preto jeden z Prorokov Božích položil otázku: „Môj Pane, ako ťa máme dosiahnuť?“ A dostal odpoveď „Zanechaj samého seba a potom sa Mi priblíž!“
Toto sú ľudia, ktorým sa aj najnižšie miesto vidí byť trónom slávy a dvor krásy sa nelíši v ich očiach od bojiska za vec Milovaného.
Obyvatelia tejto úrovne neprehovoria jedno slovo - ale zato vedú vojnové kone. Nevidia nič, okrem vnútornej skutočnosti Milovaného. Zmysluplné slová sú im nezmyselné a slová bez zmyslu sú pre nich plné významu. Nerozlíšia jeden úd od druhého, ani jeho časti medzi sebou. Fatamorgána je pre nich skutočnou riekou a v odchádzaní vidia návrat. Preto sa traduje:
Povesť o kráse dostihla roklinu pustovníka;
Zbavený rozumu, ponáhľal sa do Hostinca, kde dávajú víno.
Láska k Tebe zrovnala so zemou pevnosť trpezlivosti,
A Tvoja bolesť zavrela na závoru aj bránu nádeje.
V tomto stave dobrá rada nie je veľa platná.
Krása Milovaného je zamilovanému učiteľom,
Jeho tvár poučením a jedinou učebnicou.
Učiť sa obdivu a túžobnej láske je pre nich povinnosť,
Nedajú veľa na učené pojednania a ťažkopádne témy.
Reťaz, ktorá ich zväzuje, sú Jeho prevoňané vlasy,
Plán Návratu je pre nich iba schodíkom k Nemu.
A teraz nasleduje prosebná modlitba k Bohu, Vznešenému a Oslávenému:
Ó Pane! Ó Ty, ktorého štedrosť plní priania!
Stojím pred Tebou, zabudnúc na všetko, okrem Teba.
Daj, aby iskierka poznania v mojom duchu Unikla túžbe a pozemskému prachu.
Daj, aby Tvoj najstarobylejší dar, tato kvapka múdrosti,
Splynula s Tvojím mocným oceánom.
Preto hovorím: Niet sily ani moci okrem Boha, Ochrancu, Skrze Sebajestvujúceho.

STVRTÉ ÚDOLIE
Ak mystickí znalci patria k tým, ktorí dosiahli krásu Milovaného (Mahbúb), je tento stav vrcholným stavom vedomia a tajomstvom božského vedenia. Toto je jadro tajomstva: „On robí, čokoľvek sa Mu zaželá, On prikáže, čokoľvek sa Mu zapáči.“
Aj keby mali všetci obyvatelia nebies a zeme lúštiť túto jasu plnú narážku, túto preťažkú hádanku, až do Dňa, keď zaznie Trúba, aj tak by z nej nepochopili ani písmeno. Lebo taký je stav Božského nemeniteľného nariadenia a vopred ustanoveného tajomstva. Preto, keď sa hľadajúci na to pýtali, odpovedal: „Toto je bezodné more a nikto nezmeria jeho hĺbku.“ A oni sa pýtali znova, a On odpovedal: „Toto je jedna z najtemnejších nocí, ktorou nikto nenájde svoju cestu.“
Ktokoľvek by zvedel toto tajomstvo, nepochybne ho utají, a keby mal prezradiť z toho čo i len zrnko, pribijú ho klincami na kríž. A predsa, pri Živom Bohu, keby tu bol aspoň jeden pravý hľadajúci, Ja by som mu ho prezradil. Tak je povedané: „Láska je svetlo, ktoré nikdy neosídli srdce obývané strachom.“
Vskutku, pútnik na púti k Bohu, ku Karmínovému Pilieru na snehobielej ceste, nikdy nepríde do nebeského cieľa, pokým sa nevzdá všetkého, čo vlastnia: „A ak sa nebude báť Boha, Boh ho nechá báť sa všetkých vecí; a naopak, všetky veci sa boja toho, kto sa bojí Boha.“
Hovor po perzsky, aj keď sa arabčina teší viac;
Zamilovaný má poruke mnohý jazyk.
Koľko sladkosti má toto dvojveršie, koľkú pravdu vyjadruje:
Hla, naše srdcia sa roztvárajú ako lastúry, keď púšťa milosť ako dážď perál;
A naše životy sú terče, keď metá šípy duše bôľu.
A keby to neprotirečilo Zákonu Knihy, hneď som odkázal časť Môjho majetku tomu, kto by Ma usmrtil, a ustanovil by som ho Mojím dedičom; áno, preukázal by som mu dokonca vďačnosť, a hľadal by som osvieženie svojich očí pod dotykom jeho ruky. Ale čo môžem robiť? Nemám majetok, ani moc, a toto prikázal Boh.
V tejto chvíli sa mi zdá, že cítim závan vône Jeho šatu, čo privanula z Egypta Bahá. On akoby bol naskutku blízko, aj keď sa ľudia domnievajú, že je ďaleko. Moja duša vdýchla vôňu, ktorá vychádza od Milovaného, Moje zmysly sú naplnené arómou Môjho Najdrahšieho Spoločníka.
Povinnosť vydrží po dlhé roky lásky,
A baví sa príbehmi zašlých šťastných dní tak, že
Nebo i zem sa rozjasajú tento deň
A poteší to myseľ, oko i srdce.
Toto je úroveň plného vedomia a najvyššieho sebazaprenia. Ani láska nie je chodníkom do týchto končín a túžba tu nemá príbytku. Preto bolo povedané: „Láska je závoj medzi milujúcim a milovaným.“ Tu sa láska stáva prekážkou a všetko okrem Neho samého je len oddeľujúcim závojom. Mudrc Saná´í napísal:
Žiadostivé srdce nikdy nepríde k tomu, kto berie ľuďom srdcia;
A žiadna závojmi zahalená duša nezakúsi spojenia s krásou ruže.
Lebo toto je sféra Úplného Príkazu a je oslobodená od všetkých pozemských prívlastkov.
Vznešení obyvatelia týchto miest vládnu Božskou mocou na dvore vytrženia s nevýslovnou slasťou a držia pevne kráľovské žezlo. Na výsostiach spravodlivosti vydávajú príkazy a zosielajú dary podľa ľudských zásluh. Tí, čo pijú z tejto čaše, prebývajú v komnatách lesku a vznešenosti nad trónom Prastarého zo Dní, sedia na Olympe moci, vo Vznešenom Pavilóne: „Nezakúsia ani horúčavu slnka ani prenikavý mráz“
Tu nie sú vysoké nebesá v spore s nízkou zemou, ani sa ju nesnažia predstihnúť, lebo to je krajina milosti, nie sféra rozdielov. I keď sa každú chvíľu objavujú tieto duše v novom postavení, ich stav je stále jeden a ten istý. Preto je napísané o tejto sfére: „Žiadne dielo Ho nezdrží od iného. „ A o inom stave bolo povedané: „Každý deň Ho zamestnáva nejaká nová práca.“ Toto je potrava, ktorej chuť sa nemení, ktorej farba nevybledne. Len čo si z nej zaješ, bezpochyby zaspievaš takýto verš: „Obraciam svoju tvár k Tomu, kto stvoril Nebesia a zem, .. .nie som z tých, čo pridávajú bohov k Bohu.“ „A tak sme previedli Abraháma kráľovstvami Nebies a Zeme, aby sa upevnil v poznaní.“ Preto si polož ruku na prsia a potom ju vystri naplnenú mocou a dívaj sa - bude svetlom pre celý svet.
Aká krištáľovo čistá, čerstvá je voda, ktorú prináša Šenkár! Ako priezračné je čisté víno z rúk Milovaného! Aký chutný je dúšok z Nebeskej Čaše! Nech im padne na úžitok; komukoľvek, kto pije odtiaľto, ochutnáva jeho sladkosť a nachádza jeho múdrosť.
Nehodí sa, aby som ti povedal viac,
Lebo žiadne riečisko nepodrží more
Tajomstvo tohto výroku je skryté v sýpkach Veľkej Neomylnosti a uložené v klenotniciach moci. Je povznesené nad drahokamy vysvetlenia; stojí ďaleko za tým, čo zmôžu najjemnejšie z jemných jazykov vypovedať.
Udiv je vysoko cenený a najväčšia chudoba nevyhnutná. Preto bolo povedané: „Chudoba je Moja pýcha.“ A tiež: „Boh má ľudí pod domom slávy, ktorý zaodel do žiarivej chudoby.“ To sú tí, čo vidia Jeho očami, počujú Jeho ušami, ako to stojí písané v dobre známej tradícii.
Čo sa týka tejto ríše Je mnoho tradícií a veršov všeobecného aj zvláštneho významu, ale dva z nich postačia ako svetlo pre ľudí, ktorí majú myseľ a srdce.
Prvý z nich je Jeho výrok: „Ó Môj Služobník! Poslúchaj Ma a Ja ťa spravím Mne podobným. Poviem ´budiž´ a stane sa; a ty povieš ´budiž´ a stane sa.“
A druhý: „Ó synu Adamov! Nehľadaj spoločnosť nikoho, kým si nenašiel Mňa; a kedykoľvek by si zatúžil po Mne, nájdeš Ma sebe nablízku.“
Nech sú to akokoľvek vznešené dôkazy a prekrásne naznačenia, ktoré tu uvádzame, venuj pozornosť iba jednému písmenu Jedinému bodu. „Taká je Božia Cesta ... a v ceste Božej nenájdeš jedinú zmenu.“
Začal som písať túto epištolu pred nejakým časom, pamätajúc na teba; a pretože som vtedy ešte nemal v rukách tvoj list, začal som slovami výčitiek. Ale teraz tvoj posledný list rozptýlil tento pocit a primal Ma napísať ti. Nemusím ani opakovať slová mojej lásky k tvojej Výsosti. „Boh je postačujúcim svedkom.“ Čo sa týka jeho výsosti Šejka Mohameda - nech mu požehná Vznešený Boh - obmedzím sa len na nasledujúce dva verše, o doručenie ktorých prosím:
Hľadám tvoju blízkosť, drahšiu ako slasť Nebies,
Vidím tvoju tvár, cnostnejšiu ako Raj dvorov.
Keď som zveril toto posolstvo lásky Môjmu peru, odmietlo niesť také bremeno a ustrnulo. Potom, príduc k sebe, rieklo: „Buď požehnaný! Kajám sa pred Tebou, a som prvé z tých, čo uverili.“ Chvála Bohu, Pánovi svetov!
Nehovorme teraz
Ó rane, bôli rozlúčenia.
Je lepšie rozpovedať
Tajomstvá lásky iným spôsobom.
Zanechaj krv, hluk a to všetko,
A nehovor už o Šams-i-Tabrízovi.
Nech spočinie mier na tebe a na všetkých, čo sú okolo teba a stretávajú sa s tebou.
Čo som napísal predtým, zjedol hmyz. To preto, že atrament bol taký sladký, a ako povedal Sá´dí: „Nebudem už ďalej písať, lebo moje sladké slová pritiahli na mňa muchy.“
Ruka už viac nedokáže písať, a prosí, aby som skončil. Preto vravím. „Sláva Pánova, Pána všetkej veľkosti, je vzdialená všetkému, čo Mu pripisujú.“










Sedem údolí
a
Štyri údolia

Bahá’u’lláh

Přeloženo z anglického originálu
Vydalo Nakladatelství Bahá’í, spol. s r. o.
Jako svou 13. publikaci
V edici Svatá Písma víry Bahá’í
Mladá Boleslav 1994
Sazbu provedlo Nakladatelství Bahá’í
Vytiskla tiskárna Uniprint
v Rychnově nad Kněžnou
Vazbu provedlo Knihařství Hác
V České Třebové
První vydání
Náklad 1000 výtisků

ISBN 80-85478-13-7




выгодный кредит наличными
Autor: Bahá’u’lláh - Kategoria: Bahá'í - Strany: 0 - Kapitoly: 0
© Erfán.cz & phpRS Bahá’í index-sk